Neklikajte, ak hľadáte utajovanú pravdu o rakovine

Autor: Lívia Hlavačková | 28.10.2014 o 21:30 | (upravené 29.10.2014 o 23:11) Karma článku: 11,70 | Prečítané:  20309x

Rakovina je slovo, čo vydesí aj tých, ktorí si pod ním nevedia predstaviť nič konkrétne. Slová ako „nádor“, „tumor“, „karcinóm“ lietajú naokolo, kričia na nás z novinových titulkov a niektorí ich vnímajú ako synonymum istej a neodvratnej smrti. Ono je to však celé komplikovanejšie...

Možno viete, že „tumor“ nie je presne to isté ako „rakovina“. Tumor je slovo latinského pôvodu a označuje lokalizované zväčšenie oproti norme. Tumor teda môže byť aj obyčajný opuch. Slovo „nádor“ niektorí považujú za preklad slova „tumor“ aj s jeho všeobecným významom. Medicínsky však takzvaný „pravý nádor“ opisuje útvar, čo vznikne nadmerným, nekoordinovaným a nezávislým rastom tkaniva.

Nadmerný rast tkaniva vzniká, keď sa bunky delia rýchlejšie, alebo keď žijú dlhšie. To sa často stáva so súhlasom organizmu. Avšak takýto súhlas sa dáva výhradne na dobu určitú a celý proces je dobre koordinovaný. Ak sa bunky utrhnú z reťaze, ešte stále to nemusí byť problém. Organizmus má viacero prostriedkov, aby takéto bunky odhalil a nemilosrdne zlikvidoval. Napríklad im prikáže spáchať samovraždu alebo ich zabijú imunitné bunky.

Nestačí teda, aby sa pár buniek začalo divoko deliť. Musia byť navyše tak „šikovné“, že si to organizmus nevšimne.

A tu skutočne hovorím o „šikovnosti“ nádorových buniek a nie o sile niečej imunity. Všetky bunky v našom tele majú na svojom povrchu molekuly, vďaka ktorým ich vie imunitný systém rozpoznať ako vlastné a neútočiť na ne. Tieto molekuly sa menia, napríklad keď je bunka napadnutá vírusom. Môžu sa zmeniť, aj keď sa bunka nádorovo zvrhne. Môžu. Nemusia. Ak sa nezmenia alebo sa zmenia veľmi málo, ani supersilná imunita ju nemá šancu rozpoznať ako chybnú a nemá jediný dôvod proti nej reagovať. A aby to nebolo úplne jednoduché, tak to je len jeden z mnohých mechanizmov úniku pred našou imunitou. Ak nádorové bunky takúto schopnosť nemajú, dostanú šancu sa rozrásť iba v skutočne ojedinelých prípadoch napríklad pri infekcii vírusom HIV.

Ako sa zmení normálna bunka na rakovinovú? Kľúčom je delenie buniek.

Delenie buniek je ošemetný a veľmi komplikovaný proces (podrobne o ňom písal iný kolega blogger napríklad aj tu). Je pri ňom treba rozmotať asi 2 metre DNA a molekulu po molekule kompletne skopírovať. Naša DNA má všetky informácie založené na presnom slede báz, ktoré označujeme písmenkami A, T, G, C. Keď sa snažíme zobraziť nejaký jej úsek vyzerá to asi takto:

Schválne, skúste si zobrať papier a pero a všetko bezchybne prepísať. Náročné? A to je len jediný gén. Ak bunka spraví pri prepise chybu, ktorú prísna kontrola nezachytí, nemusí sa stať nič zlé. Ak je chyba vážna, bunka ju neprežije, a tak ju nemôže posunúť ďalej.

Problém nastáva vtedy, ak je chýb viac, bunku nezabijú a najmä ak sú lokalizované v „správnych“ génoch. Mnohé z týchto kritických génov sú presne identifikované a chyby v nich sa považujú za podstatu rakoviny. Patria medzi ne také, čo stimulujú delenie buniek (protoonkogény), tie čo delenie zastavujú (tumor-supresorové gény) a tie čo opravujú chyby v DNA (mutátorové gény).

Koľko chýb je treba, aby vznikol nádor? Na to sa nedá presne odpovedať. V niektorých nádoroch sa ich nahromadia desiatky. Sú však aj prípady, kedy sú bunky takpovediac „strelené málo, ale presne“. Stále však ide o chyby v našich vlastných bunkách, ktoré ich nútia sa nadmerne, nekoordinovane a nezávisle deliť. Nádor nie je žiaden parazit či samostatný organizmus.

Z akého dôvodu vznikajú v našich génoch chyby? Tipujem, že by ste chceli by ste počuť iba jeden. Túto veľmi prirodzenú túžbu nás všetkých využívajú rôzne bombastické teórie, ktoré vraj odhaľujú tajomnú pravdu o rakovine. Problém však je, že...

... neexistuje jeden pôvodca rakoviny. Doteraz identifikovali 466 vinníkov (z 144 istých, 69 pravdepodobných a 283 možných).

Do tohto zoznamu sa nedostávajú látky len tak „mírnix-dírnix“ preto, že niekto vytvorí pekne znejúcu teóriu. Teória však môže na niečo upriamiť pozornosť. Potom sa robí veľa rôznych testov a skúmajú sa všetky doposiaľ publikované dôkazy a ak sa ukáže, že látka či vírus alebo huba v bunkách naozaj podnecuje divoký rast, šup s ňou na zoznam. Ak sa to napriek mnohým testom nedokáže, nepatrí tam.

Spomínané testovanie a dokazovanie nie je také jednoduché, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. K základnej charakteristike nádorov patrí totiž aj to, že bunky pokračujú v besnom delení pokojne aj roky po tom, čo vyvolávajúca príčina dávno zmizla. Pri rakovine sa teda nesmie zabúdať, že korelácia nie je to isté ako kauzalita. Teda niečo ako jarné záplavy a snežienky. Oboje vidíme v ten istý čas (korelácia), ale snežienky jarné záplavy nespôsobujú (kauzalita).

Vráťme sa však k deleniu buniek, lebo to je pri nádoroch kľúčové.

V dospelosti sa niektoré bunky už takmer vôbec nevedia deliť. Iné sa delia len občas, napríklad kvôli regenerácii. A ďalšie sa delia takmer stále, lebo nahradzujú opotrebované bunky. Najväčšiu šancu zdivieť majú bunky, ktoré sa často delia a teda často kopírujú svoju DNA. Preto sa najviac stretávame s nádormi z takýchto buniek.

To, z akého tkaniva zbláznené bunky pochádzajú, a to, aké chyby sa v ich DNA nahromadili, je kľúčové pre každý nádor. Inak sa bude správať nádor z buniek pokožky, iný bude z väzivových buniek v koži a iný z ciev na tom istom mieste v koži.

Nezhubné (benígne) nádory sa obyčajne podobajú tkanivu, z ktorého vzišli. Tvoria ich bunky, čo prišli na to, ako obísť niektoré kontrolné mechanizmy, ale obyčajne sa ešte držia ako tak na uzde. Zhubné (malígne) nádory, zvané tiež rakovina, sú z buniek, ktoré už uzdu ignorujú. Väčšinou majú nejakú pokrivenú tendenciu vytvárať štruktúry podobné materskému tkanivu. No môžu byť až tak zbláznené, že pripomínajú nezrelé tkanivá embrya a podľa toho sa aj správajú.

Rakovina je teda názov pre mnoho, mnoho, mnoho rôznych typov zhubných nádorov.

Každý z nich môže vznikať zo stoviek vzájomne sa kombinujúcich príčin, každý má inú prognózu, inú lokalizáciu, iný vzhľad, iné správanie. Aby sme boli schopní všetky tie odlišnosti spracovať, sú vytvorené veľmi komplikované klasifikácie. Tie sa priebežne prehodnocujú, aby čo najlepšie odrážali súčasné poznatky. Ich základom je histologické (mikroskopické) vyšetrenie nádoru patológom, ktoré je zároveň základom diagnostiky u konkrétnych pacientov.

Pri zhubných nádoroch sa preto nezastavujeme pri pojmoch ako karcinómy (zhubné nádory z buniek epitelu), sarkómy (zhubné nádory z buniek mezenchýmu), či leukémie (zhubné nádory z krvotvorného a lymfatického tkaniva). Pokračujeme ďalej. V súčasnosti je nádorov žalúdka zhruba vyše 20 histologických typov, nádorov prsníka vyše 50. Pri leukémiách sa je klasifikácia ešte komplikovanejšia a pri každom type je definovaných ešte mnoho ďalších podtypov. Otázka „leukémie a lymfómy“ je vďaka tomu nočnou morou väčšiny medikov.

Spomínané kategorizovanie nádorov nie je samoúčelné.

Presné určenie nádoru má veľký význam pre predvídanie jeho správania, schopnosti metastazovať a ohrozovať človeka na živote a zároveň je dôležité pre terapiu. Napríklad s niektorými typmi leukémie môže človek žiť bez väčších problémov mnoho rokov, pri iných typoch sa, žiaľ, za tých pár dní od prvých príznakov ani nestihne spraviť presná diagnóza. Prípadne jeden typ nádoru môže mať na svojom povrchu molekulu využiteľnú ako terč pre cielenú liečbu, druhý typ ju už však mať nebude a preto sa musí zvoliť iný liek.

Ak teda niekto prežil s neagresívnym nádorom dvadsať rokov, nemusí to znamenať, že niekto iný bude mať rovnaké šťastie. Dalo by sa povedať, že rakovina je veľmi individuálna a na tento fakt netreba zabúdať najmä pri veľmi prirodzenej potrebe hľadať v každej korelácii kauzalitu.

Téma nádorov a rakoviny je veľmi komplexná. Existuje veľa príčin vzniku mnohých chýb v génoch hromadiacich sa v rôznych typoch buniek schopných unikať imunite viacerými mechanizmami. Tento článok len skĺzol po povrchu. Nedostal sa k rozdielom pri ovplyvňovaní tvorby ciev, ku zložitosti mnohých faktorov pri tvorbe metastáz, k vylučovaniu hormónov či rastových faktorov...

Možno práve pre túto komplexnosť sa na nádoroch s takým úspechom priživujú rôzne „zaručene pravdivé“ teórie, ktoré vedia svojim čitateľom ponúknuť nádherne jednoduché vysvetlenie tohto nesmierne komplikovaného procesu. Možno.

 

Hlavným, ale nie jediným, zdrojom pre tento článok bola učebnica Kompendium patológie (2002). Uvádzam ju okrem iného aj preto, lebo sa nechcem tváriť, že tento blog prináša nejaké nové pravdy. Vôbec nie. Len veľmi, veľmi zjednodušene sumarizuje niekoľko dávno známych a mnohými spôsobmi dokázaných všeobecných informácií. Tento článok nemá byť vyčerpávajúcim rozborom nádorového procesu, na to sú iné, oveľa, oveľa hrubšie knihy.

V občasnom blogovaní najmä na medicínske témy plánujem pokračovať. Ak chcete mať istotu, že moje články neprepasiete, môžete ma sledovať na facebooku, twitteri alebo občas mrknite na moju stránku. Tam o nich bude informácia vždy, aj keby mali byť inde, než na blogu SME.

 

Aktualizácia 29.10.: toto je dobrý príspevok z diskusie a myslím si, že by nemal byť prehliadnutý, takže ho vkladám sem:

huncut:No ked sa to v clanku tak pekne povysvetlovalo, by som este v tomto doplneni vysvetlil ako si vysvetlit, preco ste sa uz tolkokrat docitali, ze vedci vynasli liek na rakovinu - a predsa na nu ludia este stale umieraju. Ako uz bolo vysvetlene, pod pojmom "rakovina" sa skryva velmi velke mnozstvo ochoreni. Vedci teda najdu liek na jedno konkretne ochorenie. Ale aj to je dobra sprava, ze pocet ochoreni rakoviny, ktore sa nedaju dobre liecit, sa neustale znizuje.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?