Leto láka k oddychu s fantasy detektívkou (7)

Autor: Lívia Hlavačková | 23.8.2013 o 7:30 | (upravené 16.10.2013 o 0:26) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  274x

... O Spoločenstve vrahov sa toho hovorilo mnoho – boli nepolapiteľní, desiví, pomstychtiví a výborne cvičení...   Tí, čo ešte nečítali žiadnu časť, nájdu v článku link na blog, kde je všetko pekne pokope :)

POZOR. Pre tých, ktorí si chcú prečítať celú poviedku pohodlne a bez preklikávania, je tu tento blog.

Zhrnutie:

Rekonna, bývalá milenka kráľa, zmizla za záhadných okolností. Kráľ poveril jej hľadaním kapitána Nika a dovolil mu všetkých vypočuť. Druhorodený princ Kirrop vraj strávil noc s neznámou ženou. Jeho priateľ Arisan tvrdí, že bol v krčme. Princovi sluhovia, Mitan a Winon, zatiaľ taktne mlčia. Rekonnina slúžka Fia sa stará len o svoju budúcnosť. Zatiaľ čo Losipo, kráľova nemanželská dcéra, a jej slúžka Helano tiež niečo taja. Všetko sa začne zamotávať, keď Nikovi muži chytia pravdepodobnú členku Spoločenstva vrahov.

 

Šálka čaju (7)

„Mal som ju poslať preč,“ zamrmlal pre seba kráľ, „alebo vyhlásiť, že ju považujem za časť rodiny...“

Niko chápavo prikývol. Spoločenstvo vrahov nikdy nezobralo objednávku na členov kráľovskej rodiny. Nikto nevedel, či preto, že mali voči kráľovi úctu, alebo či si len bežný smrteľník nemohol dovoliť zaplatiť za ich smrť.

„Vieš, či bola objednávka vykonaná?“ spýtal sa kráľ po chvíli.

„Nie. Tvrdí, že je to omyl a že je nevinná. Práve by mal byť pri nej magik, snáď zistí viac.“

Kráľ prikývol a znova pozrel na papier s Rekonniným menom. Chvíľu nič nehovoril. Potom zrazu všetko pustil a  prudko vstal.

„Chcem vidieť Rekonninu izbu,“ povedal a vyrazil ráznym krokom vpred.

Niko to nijak nekomentoval, ani sa nečudoval. Iba ticho kráčal za svojim pánom. Strážcovia na kratučké momenty skláňali hlavy, ako okolo nich kráľ energicky prechádzal. On si ich však nevšímal. Nezdalo sa, že by si vôbec niečo všímal. Až pred Rekonninou izbou sa kráľ konečne zastavil a s nakrčeným čelom pozrel na muža pred dverami, ktorý tu normálne nebýval.

„Nechcel som, aby mohol do Rekonninej izby ktokoľvek vstúpiť,“ doplnil Niko bez vyzvania a kráľ bez komentára vstúpil dnu.

Jej izba bola presne taká, ako si ju kráľ pamätal. Dokonca aj jej vôňa tu ostala.

Mimovoľne pousmial pri spomienke na ňu a potom znova zvážnel. Neveril, žeby Rekonna odišla a predstava, že sa jej niečo stalo... Otriasol sa a začal sa pomaly prechádzať okolo izby.

Na poličkách boli knihy, ktoré mala rada. Sám si pamätal, ako nevedela čítať, keď prišla do hradu. Mala akési svoje písmo, ktoré používala, to ich nepoznala. Prešiel prstom po chrbtoch kníh. Nechýbala ani jedna. Idúc ďalej zachytil názov knihy položenej na malom stolíku. Nepoznal ju. Už sa o nej nestihli porozprávať.

V tichosti prešiel do neveľkej spálne s posteľou, detskou postieľkou v rohu a paravánom, za ktorým sa skrývala malá vaňa a truhlice so šatami. Jedným pohľadom skontroloval, že dvere spájajúce spálňu so slúžkinou izbietkou  sú zatvorené na závoru.

„Tie dvere si zavrel ty, Niko?“ spýtal sa pre istotu.

„Áno.“

Kráľ len krátko prikývol a potláčajúc šťastné i bolestivé spomienky sa opäť vrátil do Rekonninej dennej miestnosti. Nič nehovoril, už ani nechodil dookola.

Len sa postavil k písaciemu stolu pod oknom a zahľadel sa na upravenú záhradu. Nerozprával a Niko ho nevyrušoval. Po chvíli si kráľ odsunul stoličku a sadol si. Letmo preletel pohľadom po kôpke čistého papiera. Videl, že je trocha rozhádzaná, čo u Rekonny nebývalo zvykom. Ani pero nebolo na svojom mieste ako obyčajne. Videl, že na stole leží aj pár vecí, ktoré bývali na toaletnom stolíku v rohu – hrebene, ozdôbky do vlasov a iné drobnosti.

No jeho pozornosť zaujal iba kovový prívesok, ktorý si priniesla z domova a ktorý nechal kedysi ozdobiť perleťou. Jeho ruka po ňom mimovoľne siahla a jeho oči sa zavreli, sotva sa ho dotkol. Chvíľu nehybne sedel s rukou na prívesku a nič nehovoril.

Potom akoby si čosi uvedomil. Jeho tvár náhle stvrdla, oči sa otvorili dokorán a cez zaťaté zuby mu prešlo tiché zavrčanie.

„Niko,“ oslovil ho rázne a otočil sa naňho nepúšťajúc prívesok z ruky. „Tá žena, čo ste ju chytili, tá údajná vrahyňa. Ako ste ju dolapili?“

„Mattis sa tváril, že si chce objednať vraždu a ona ho oslovila. Viem, že na tom pracoval dlho a vynaložil veľa úsilia, aby sa k nej dostal. Preto verím, že tá žena naozaj patrí k Spoločenstvu vrahov.“

„Musíte z nej dostať všetko, čo vie.“

„To aj chcem, pane. No môže to trvať dlhšie než obyčajne, vrahovia Spoločenstva sú výborne cvičení.“

Kráľ sa na Nika mlčky zadíval. Napäté svaly, zamyslený výraz a stisnuté zuby prezrádzali, že práve zvádza akýsi vnútorný boj.

„Dôveruješ Mattisovi?“ spýtal sa Nika vážne.

„Áno.“

Kráľ len krátko kývol a opäť sa otočil Nikovi chrbtom. Potom sa načiahol po papier a rýchlo čosi napísal.

„Zavolaj dákeho chlapca,“ prikázal ponad plece, keď si vyťahoval rukáv a špongiou si namáčal zdobenú časť kráľovského náramku do atramentu, aby ho otlačil na papier.

Vnímal, že Niko odišiel a zakrátko sa s kýmsi vrátil. Keď sa otočil, zbadal chlapca, ktorý mu ráno čistil pec.

„Môže byť. Chlapče, toto odnes ihneď do temnice a daj to katovi. Nikde sa nezastavuj, s nikým sa nerozprávaj a ponáhľaj sa. Rozumel si?“

Chlapča len nervózne prikývlo, zobralo od kráľa list, zastrčilo si ho pod košeľu a bez slova sa rozbehlo preč.

„Pane?“ dovolil si Nikoho osloviť ho s nevyslovenou otázkou.

Kráľ naňho na okamih nahnevane zazrel, potom sa však uvoľnil a prikývol s pohľadom upretým na Rekonnin prívesok.

„Rekonna s týmto šperkom prišla do Haladoja a často ho nosievala. Raz som jej ho tajne vzal a nechal ozdobiť perleťou. Odvtedy nikdy nenosila iný. Nenechala by ho tu,“ ukončil presvedčene. „Rekonnu buď uniesli alebo zabili.“

***

Vo veľkej miestnosti, takmer až sále, bolo mnoho žien. Niektoré maľovali, iné vyšívali, ďalšie čítali a väčšina pomáhala kráľovnej tkať veľkú tapisériu. Máloktoré rozprávali a keď sa náhodou ozvali, tak stlmili hlas, aby nerušili tichú hudbu a najmä kráľovnú stojacu pri zvislých krosnách. V tichosti jej podávali kusy farebnej vlnenej priadze podľa predkresleného obrazu, ktoré zatkávala do napnutej osnovy.

Najtichšie zo všetkých bola mladá šľachtičná prezývaná Parvani. Všetci o nej vedeli, že sa priatelila s Rekonnou. Rovnako vedeli, že by bola najradšej kdekoľvek inde než v kráľovninej dennej izbe, keby jej niekto dal na výber. Avšak i ona, tak ako všetky dcéry a manželky šľachticov okolo kráľa, musela tráviť deň v spoločnosti kráľovnej a ostatných žien. Tak kázal zvyk, ktorý si ani kráľovná nedovolila porušiť, hoci dnes by určite chcela.

Zrazu sa kráľovná odvrátila od rozrobeného obrazu a na krátku chvíľu zavrela oči. Nehýbala sa, nič nehovorila a život okolo nej akoby sa na chvíľu zastavil. Potom hlasno vydýchla, zavrtela hlavou a znova sa obrátila na tapisériu.

„Kráľ už ozaj prichádza o rozum...“ poznamenala polohlasne. „Nechať kapitána elitnej jednotky pátrať po bývalej milenke?!“ zdvihla hlas. „Akoby mi nepripravil už dosť hanby. Tri milenky som mu musela strpieť!“ hovorila čoraz hlasnejšie a ani si neuvedomila, že všetko okolo nej stíchlo. „A všetkých pankhartov! Pri Losipo, ktorej matku vyhnal, som si povedala, že to sa stáva. Pri deťoch, čo mal so svojou druhou kurvičkou som zatvorila oči, lebo sú to také neduživé stvorenia. Ale keď sa Rekonninými potratmi trápil viac než mojimi...“ zadrel sa jej hlas, „...to sa už nedalo zniesť. A teraz toto! Pátra po nej, akoby to bola jeho kráľovná!“ zvolala a hodila všetko, čo mala v ruke, o zem.

„Pani, neznepokojuj sa. Možno po nej pátra, aby nevzniklo podozrenie, že Rekonne ublížil on sám,“ nadhodila kráľovnina dôverníčka Zyllo. Kráľovná jej slová nijako neskomentovala, iba si hlasno odfrkla a zavrtela hlavou. „Aj tak je dôležitejšie, že je konečne preč,“ povedala Zyllo stíšeným hlasom a tvárou sa jej mihol zlomyseľný úsmev.

Vtedy sa kráľovná na ňu konečne otočila a jej pery sa zavlnili spokojným úsmevom. Nič na to nepovedala. Iba podvedome strelila po Parvani na druhom konci miestnosti a overila si, že nič nepočula. Nepotrebovala, aby sa rozbehla sa Nikom a všetko mu vytárala.

***

Na stole ležalo niekoľko zbraní – zopár malých vrhačských nožíkov, niekoľko krátkych železných tyčiek poskladateľných do ostrých vraních nôh a v drevených vlasových ihliciach skryté tenké bodáky. Kat sa opieral o stôl, díval sa na spútanú ženu v tenkej košieľke a usmieval sa. Konečne prestala kričať a tvrdiť, že je všetko len tragický omyl. Nemalo to už zmysel.

Ženy v Morane nenosievali zbrane. Občas mali so sebou nejaký nožík, ale v podstate žiadna úctyhodná žena pri sebe nemala zbraň. Mať ich hneď niekoľko a navyše špeciálne vyrobených tak, aby sa nedali hneď spoznať, bolo viac než podozrivé.

„Keď sme si všetko takto pekne vyjasnili,“ pozrel kat na zbrane, „mohli by sme sa úprimne pozhovárať. Teraz nám najviac záleží na informácii o Rekonne. Bola už práca vykonaná? Ak áno, kde je jej telo?“ spýtal sa, no nedostal odpoveď. Nie, žeby ju skutočne očakával.

„Pozri... Jalla, však?“ žena naňho pozrela, ale stále nič nepovedala. „Načo si budeme klamať. Ty vieš, čo ťa čaká. Každú chvíľu príde magik, ktorý jediným dotykom prečíta tvoju myseľ ako otvorenú knihu. Nemusí to však tak byť, ak budeš spolupracovať a povieš nám, čo vieš.“

Jalla ďalej mlčala a len naňho hľadela.

„Určite je mnoho vecí, ktoré nechceš, aby ktokoľvek videl. Tajné detské strachy, prvý bozk, každé malé klamstvo, každé prianie... Každý z nás niečo tají. Chceš, aby sme sa to všetko dozvedeli?“ hovoril kat tak ako vždy a starostlivo sledoval jej tvár.

Väčšina ľudí pri jeho výpočte tajomstiev prejavila nejakú emóciu. Členka Spoločenstva vrahov nepatrila k väčšine.

„Mala si niekedy milenca? Isteže áno. Žena ako ty, ktorá sa neštíti vraždiť ľudí za peniaze, určite nečaká na toho pravého. Tak si naňho spomeň. Bolo to pekné? A chceš, aby si to náš magik pozrel? Aby bol toho svedkom?“ provokoval ju a tentoraz si bol istý, že zareaguje. Pri tomto zareagoval každý.

Jalla však len ďalej bezvýrazne pozerala pred seba.

Vtedy do miestnosti bez okien osvetlenej niekoľkými lúčmi a sviečkami, vošiel nevýrazný muž s veľkým červeným kameňom zaveseným na reťazi okolo krku. Jalla presunula svoj pohľad naňho, zatiaľ čo kat z nej ten svoj nespustil. Hľadal aspoň záchvev strachu! Sklamala ho.

„Ak nám povieš všetko, čo vieš, len si overíme, či neklameš. Ak však budeš naďalej mlčať, nájde si to v tvojej hlave sám spolu s ostatnými vecami, a to istotne nechceš. Máš poslednú šancu.“

Žena sa na kata znova pozrela, nič však nepovedala.

„Čo je zač?“ spýtal sa magik bez pozdravu.

„Členka Spoločenstva vrahov. Dnes ju chytili so zbraňami a papiermi.“

Magik prikývol. Vyzeral ľahostajne, v skutočnosti však mal určité obavy. O Spoločenstve vrahov sa toho hovorilo mnoho – boli nepolapiteľní, desiví, pomstychtiví a výborne cvičení.

pokračovanie budúci piatok

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?