Ku káve či čaju patrí ľahké čítanie (2)

Autor: Lívia Hlavačková | 4.8.2013 o 18:00 | (upravené 16.10.2013 o 0:26) Karma článku: 5,78 | Prečítané:  553x

Nechajte na chvíľočku všetky tie vážne blogy. Zalejte si kávu či čaj a doprajte si minútku oddychu pri čítaní na pokračovanie, ktoré ani len nezavadí o slovenskú politiku. Predstavujem vám detektívny príbeh s prvkami fantastiky.

Šálka čaju

Predchádzajúca časť

Okolo masívneho stola sedelo šesť chlapov. Každý bol iný – jeden hrdzavý, druhý holohlavý, ďalší  s ramenami hrubými ako kmeň statného stromu, štvrtý bol tenký ako prútik. Všetci však boli po zuby ozbrojení, zjazvení z mnohých bojov a všetci svorne pili bylinkový čaj.

„Stavím sa, že nám to hľadanie Rekonny hodia na krk,“ poznamenal jeden z nich namrzene a ostatní prikývli.

„Určite hej. Veď kráľ si nechal zavolať Nika,“ doplnil druhý, dopil čaj, otriasol sa a vyzývavo sa usmial na dievča, ktoré bralo prázdnu šálku. Dievča ho ignorovalo. V zimných mesiacoch, kedy kráľ prebýval v Haladoji a necestoval s nimi po krajine, tu takto sedeli každé ráno a pili palinový čaj, aby upokojili nočnými zhýralosťami podráždené bruchá.

Tretí muž sa znechutene zaškeril, vypil zvyšok čaju na jeden dúšok a zaprisahal sa, že už viac nebude piť. „Toľko rozruchu kvôli jednej ženskej. Keby to bola kráľovná...“ poznamenal.

„Tak by kráľ prevrátil celú Moranu hore nohami, aby ju našiel,“ doplnil štvrtý a tiež podal prázdnu šálku dievčaťu.

Ostatní mlčky súhlasili a začali sa naťahovať po šunke a chlebe, čo pred nich postavila. Žiadni iní vojaci nemali takýto servis. Ten si zaslúžila len kráľova elitná jednotka.

„Možno by Niko mohol...“

„Čo by som mohol?“ ozval sa menovaný zrazu.

„Povedať kráľovi, že máme iné súrne povinnosti.“

„A aké presne?“ spýtal sa Niko a odpoveďou mu bolo ticho a vyhýbavé pohľady. Tak ako každú zimu, ani tento rok nemali nič na práci.

„Musíš však uznať, Niko, že je to trocha zvláštne, aby sme ju hľadali my. Pamätáš si, ako pred dvomi rokmi zmizol ten šľachtic z Dobonu? Vyslal za ním vtedy iba pár radových vojakov, nás do toho vôbec neplietol.“

Chlapi okolo stola súhlasne zamrmlali s ústami plnými jedla.

„Tentoraz je to naša úloha. Preto vám dvom,“ otočil sa Niko na prvých po svojej pravici, dávajúc tak zároveň jasne najavo, že ich reči nemieni komentovať, „dám na starosť hradby. Treba zistiť, či ju niekde nevideli prechádzať. Spýtajte sa strážcov, čo mali v noci službu, i tých, čo tam stoja od rána. Vy,“ pozrel na druhých dvoch, „zorganizujte pátranie v okolí mesta. Najbližšie hostince, dediny, cesty a miesta, kde sa vymieňajú kone. Ty,“ oslovil piateho, „zariadiš prehľadanie mesta. Spýtajte sa v chrámoch a domoch smútku, potom prezrite chudobné a pochybné štvrte. A ty,“ venoval pohľad šiestemu, „sa spýtaš všetkých šľachticov vo východnej časti hradu, kde boli od večere až do rána. Ja si vezmem na starosti kráľovu rodinu a západnú časť hradu.“

Až pri posledných vetách naňho všetci vyvalili oči.

„To...“ zakoktal jeden, „to myslíš vážne?“

Niko prikývol. „Na príkaz kráľa. Smieme sa pýtať všetkých a smieme prehľadať všetky izby okrem kráľových.“

Muži stíchli a neprestali prekvapene hľadieť na Nika. Podaktorí pri tom zabudli zavrieť ústa a dvaja tak ukazovali okoliu spolovice požuté raňajky.

„Nerozumiem tomu,“ zamrmlal jeden po chvíli. „Kráľ nikdy nebol z tých, čo strácajú rozum kvôli ženám a s touto už aspoň rok nebol. Prečo teda taký rozruch?“

Kapitán sa na chvíľu zamyslel, akoby zvažoval, či odpovedať.

„Veľa vie,“ povedal napokon.

Vtedy muži konečne chápavo prikývli a zatvárili sa vážne. To menilo celú situáciu.

„Kedy máme začať?“ spýtal sa naivne najmladší z nich a ostatní ho prebodli nevraživými pohľadmi. Ak by sa nespýtal, pokojne by doraňajkovali a vyrazili by. Takto...

„Hneď,“ zaznel Nikov rozkaz, „zoberte si to so sebou. Okolo obeda sa stretneme. Zadeľte si to tak, aby ste mi vtedy vedeli priniesť správy.“

Mladý sa pri intenzite nahnevaných pohľadov viditeľne zmenšil, neozvalo sa však ani jedno slovo protestu. Všetci okamžite vstali, odrezali si kusy šunky a hneď sa vybrali za svojimi úlohami.

„Mladý, ak chceš byť s nami kamarát, tak si nabudúce zavri zobák,“ zamrmlal jeden z mužov, keď vychádzali.

Niko sa iba uškrnul. Jeho chlapi boli najlepší a on bol na svoju jednotku právom hrdý. Občas šomrali, občas si nahlas ponadávali, občas si riadne vypili, občas nevedeli, od ktorej sukne dať ruky preč. Ale stále to boli najlepší vojaci v Morane, ktorých sám vybral a vycvičil.

„Dáš si, pane?“ kývlo dievča smerom k šunke a chlebu, ktoré už chcelo odniesť.

Prikývol a urezal si kus jedného i druhého.

„Akuem,“ poďakoval s plnými ústami a nechal sa vyprevadiť jej pôvabným smiechom. Vôbec si neuvedomil, že je jediný, komu dievčina svoj úsmev dnes venovala.

***

Chodbami paláca bežal hrdzavý chlapec špinavý od popola.

„Hej, kam tak bežíš,“ zastavil ho muž s kôpkou šiat svojho pána v rukách.

„Počul si už?“ vychrlil chlapec hneď.

 

pokračovanie v piatok ráno

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico bude opäť kandidovať na šéfa Smeru, s Kaliňákom útočili na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Čaplovič a Paška. Kandiduje aj Kaliňák.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?